Pohyb hadov

Ani jeden plaziaci sa tvor nie je so zemou taký zviazaný ako hady. Telo sa im predĺžilo ako následok osobitného spôsobu pohybu ich jaštericovitých predkov. Plazili sa vodorovným vlnením tela – ako to ešte dnes vidíme u niektorých jašterovitých, napríklad u slepúchov. Končatiny im zakrpateli natoľko, že zvonku po nich sotva vidieť stopy; zachovali sa iba časti lopatkového a bedrového pásma, ktoré svedčia o tom, že kedysi jestvovali.
Hadom sa v súvislosti s ich pohybom pretiahlo telo i vnútorné orgány. Polovica pľúc im zanikla. Pohybujú sa rôzne: kľukatením, skrutkovitým posúvaním, vyrážaním a piadivkovitým plazením po rebrách.

Obr. Pohyb hadov

Vlnenie tela: zapieranie sa o nerovnosti pôdy, kamene a pod.
Piadivkovité vyrážanie vpred vo vodorovnej rovine
Skrutkovitý pohyb: telo sa dotýka podkladu iba v dvoch bodoch (šrafované), had sa pohybuje po vyčiarkovaných stopách v smere šípky
Ilustrácia podľa predlohy: Tereza Švantnerová

Najznámejšie je kľukaté vlnenie tela. Vlny prebiehajú rovnomerne od hlavy k chvostu, pričom bočný tlak je dokázateľne účinnejší ako tlak na podložku. Jednotlivé časti tela pracujú zladene a vyvíjajú pohybovú silu, ktorá sa zásluhou dlhej a veľmi pohyblivej chrbtice prenáša takmer bez straty.Hady pre obrovský počet stavcov – v priemere 200 až 400, najviac 560 – právom môžeme pokladať za akési „červy“ medzi stavovcami. Všetky stavce okrem prvého krčného nesú rebrá, ktoré nie sú spojené hrudnou kosťou a sú veľmi pohyblivé, takže umožňujú akési plazenie po rebrách.Normálna hadia „rýchlosť“ nepresahuja spravidla 10 km/h, avšak bičovka na úteku dosahuje aj vyše 20 km, takže prenásledovateľa riadne preženie. Iba s námahou človek unikne vyše 4 metrovej čiernej mambe, obávanej pre útočnosť a jedovatosť.

Osobitný druh pohybu po sypkom piesku sa vyvinul u štrkáčov a vreteníc Cerastes a Bitis. Ide o akési skrutkovité posúvanie celého tela. Pretože brušné štítky nenachádzajú v sypkom piesku dostatočnú oporu, hady skrúcajú tela do viacerých rovnobežných esovitých kriviek, ktoré prebiehajú k hlave ako závity skrutiek. Závity prechádzajú šikmo k pozdľžnej osi zvieraťa, ktorá však neleží v smere pohybu. Had sa takto vinie vpred, pričom závit prejde všetkými časťami tela. Tak vzniká charakteristická stopa vo forme T. Pri „skrutkovaní“ sa patričná časť tela zodvihne, potom sa spustí nadol a zase sa zodvihne, takže v piesku vidíme iba ľahké odtlačky brušných štítkov a nie bokov.Ťažké, hrubé hady, medzi nimi mnohé veľhady, sa plazia s rovno natiahnutým telom ako húsenice. Zapierajú rebrá a brušné štítky postupne o podklad ako tankový pás a telo „ťahajú“ za sebou.Typické zemné hady, ako rozšírené vretenice, sa plazia vyrážaním; pohyb sa odohráva vo vodorovnej rovine a charakterizuje ho, že vlny prebiehajú odzadu dopredu. V pokoji je telo hada poskladané do tesných kľučiek. Chvost a koniec tela sa opierajú o podklad, hlava a krk vyrážajú a telo sa súčasne vystrie dopredu. Potom sa pritiahne chvost, znova sa oprie a znova sa utvoria tesné kľučky, aby had mohol znova vyraziť.

Literatúra: Fritz-Martin Engel, Pohyb a ríša zvierat (So bewegen sich die tiere) 1969
Prekladateľ: Dr. Jozef Somogyi, 1973