Poviedka o kŕmení 

Nič múdre sa z nej síce nikto nedozvie, ale snáď vás aspoň pobaví, ak si nájdete tých pár minút si ju prečítať. Upozorňujem, že skúseným teraristom - hadiarom tam nič zvláštne pripadať nebude, ale ostatným ľuďom sa isté veci o hadoch zdajú čudné, ale veď to sa už dočítate.
Prajem príjemné čítanie.

Trávenie času

Je pondelok. Pondelok večer. Je čas. Pýtate sa, čas na čo? Čas na kŕmenie. Nie, nejdem kojiť dieťa, dieťa nemám. Mám iného malého tvora – hada. Mrazí vás? Dúfam, že nie, hady totiž neznášajú zimu. Späť. Kŕmenie, príprava kŕmenia. Had čaká v terárku, vidno mu len kúsok tela – hlavu, má ju podopretú o kameň a ostatnú časť tela má ukrytú v skrýši.

Odchádzam k mrazáku. Teraz asi nechápete. Najprv splietam niečo o kŕmení, potom, že hady neznášajú zimu a teraz mrazák – nesúvislá súvislosť? Lenže vy neviete, čo je v ňom. Zrejme asi viete, čo také hady žerú. Myši. Takže, čo robím v mrazáku? Predsa hľadám myš. Máte nechápavý pohľad, nemusím sa na vás ani dívať. Čo robí myš v mrazáku? Čo asi, mrazí sa. Čo asi robíte vy s mäsom, ktoré nespotrebujete na obed? Zmrazíte ho. A čo robím ja s myšami, ktoré neskŕmim? Zamrazím ich. Tak, už vám svitlo? Hady žerú aj živé, aj mŕtve myši. A keďže mi tu momentálne živá nepobehuje, vystačím si s tou z mrazničky.

Vyberám z mrazáku malú škatuľku s nápisom MYŠKY. To aby ich náhodu raz mamina nespravila na večeru nám, akože perkelt alebo tak. Otváram škatuľku, vyberiem vhodnú veľkosť a ostatné odložím späť. Tú moju beriem do kuchyne, vložím ju do misky s teplou vodou a nechám rozmŕzať. Opisovanie roztápajúceho sa myšieho mäsa vynechám, i tak som to nikdy podrobne nesledovala.

Pristupujem k teráriu, vidím na malom, aký je nedočkavý, ale vidím to len ja, pretože už ho poznám. Na ostatných pôsobí dosť flegmaticky, myš - nemyš. Akoby nevnímal svet okolo, hľadí dopredu – hypnoticky. Približujem sa, holíča držím v ruke za chvost. Príde mi na chvíľku také čudné, držať mŕtvu myš. Vynára sa mi myšlienka, keď som prvýkrát kŕmila živou myšou. Aj vtedy to bolo čudné. Vzala som jej život, teda ja som ju nezjedla, ale ja som ju nechala napospas osudu. Toto však nie je také čudné, už je mŕtva. Príde mi to dosť morbídne, držať nehybnú mŕtvu myš. Potom ma však prejdú tieto myšlienky a spomeniem si na hada. Isto je hladný. Nejaký čas nedostal nič, zvliekal sa. Často si robím srandu: „Ešte párkrát sa zvlečie a budem mať novú kabelku!“. Kabelku však nechcem, čo s ňou.

Stojím tam, s tou mŕtvolou v ruke a premýšľam Vložím mu ju tam len tak, nech hľadá, alebo ho nebudem trápiť? Volím druhú možnosť. Myš držím v ruke a priblížim sa s ňou k jeho hlave. Zaregistroval. Vystrkuje jazýček a očami hypnotizuje korisť. Hýbem s ňou doprava, doľava – oči i jazýček idú plynulo s mojimi pohybmi. Nebudem zlá, prestanem s tou hrou. Moja ruka zastala. Had skúma situáciu. Teraz! To bola akcia. Blesková rýchlosť jeho vymrštenia do vzduchu k myši ma vyľakala. Ako vždy. Takmer sa ovinul okolo mojej ruky, ale už som myš pustila, už je iba jeho. Vždy keď takto kŕmim, zľaknem sa. Nie hada, čo už by mi spravil. Je to reflex, obranný mechanizmus môjho mozgu, mojej ruky.

Aha ho! Ako ju súka dnu. Rozťahuje papuľku. Vždy ma to fascinuje. Vyzerá vtedy smiešne a z istého pohľadu sa mi vtedy až tak nepáči. Je taký čudne roztiahnutý a je mi ho aj trochu ľúto, že nemá ruky. A ja mu ju tam posúvať predsa nebudem, nezničím úplne inštinkt lovca. Chúďatko. Teraz neviem, či on, preto ako do seba tlačí tú myš, alebo tá myš. Už trčia len zadné nohy. Nohy a chvost. Pripomína mi to dokumentárny film, čo som videla v televízii.

Už je koniec. Už len posledné zívnutie, napravenie papuľky. Potom jeho spýtavý pohľad, či je koniec. Jasné že je koniec, nech sa len na seba pozrie, akú tam má guču! Čo by ešte chcel? Pochopil. Plazí sa spokojný s plným bruchom do skrýše. Zase ho pár dní neuvidím. Bude tráviť. Tráviť čas trávením myši.

Ďakujem za čas strávený pri čítaní môjho výplodu.

Adriána Dudová