Rozmnožovanie Hondurensis (Lampropetis  triangulum hondurensis)

Ak všetko prebieha správne, väčšina týchto hadov sa rozmnožuje po dosiahnutí dĺžky 120 cm v treťom roku života. Niektoré sa začnú dokonca rozmnožovať i v druhom roku života pri menšej dĺžke. Mnohé samičky znášajú vajíčka dvakrát za sezónu (nazýva sa to ,,dvojitá znáška‘‘).

V divočine sú hady ovplyvnené biorytmom závisiacim od ročných období a práve tieto biorytmy ovplyvňujú rozmnožovacie správanie hadov. V zajatí môžeme s týmito podmienkami manipulovať po prvé simuláciou ,,prezimovania’’, čo je pre hady ekvivalentom hibernácie. Na jej dosiahnutie niektorí chovatelia schladia hady Hondurensis na 15 st. C alebo 12 stupňov, zhasnú svetlá a počas troch zimných mesiacov hadom neposkytujú potravu. Iní chovatelia zastávajú i názor, že v Hondurase je len zriedkavo chladno a nemyslia si, že prezimovanie je nutné pre rozmnožovanie hadov. Počas zimy nechajú hadov ,,bdieť’’ – v teple a nakŕmené. Ostatní chovatelia volia zlatú strednú cestu, umožnia hadom sa ochladiť počas zimy pri izbovej teplote a nekŕmia ich často, iba počas obdobia zahrievania  chovnej nádoby aby had dokázal stráviť svoju potravu.
Naším cieľom je imitovať podmienky, ktoré by zviera malo  v divočine, takže s príchodom jari nasleduje  zvýšenie teploty, intenzity kŕmenia a predĺženie periódy svetla. Samce sa kŕmia iba sporadicky, ale samičky sa budú napchávať často. Dovoľte im to. Existuje viacero rôznych metód, ktoré chovatelia používajú na párenie zvierat. Toto je jedna z nich: Odlúčte samcov a samičky a predstavte ich navzájom až po druhom jarnom zvliekaní samičky. Ak sa rýchlo ovinú a dôjde ku kopulácii, nechajte ich osamote niekoľko hodín pred tým ako ich od seba oddelíte. Opakujte tento postup dvakrát do týždňa počas niekoľkých týždňov. Ak pozorujete prenasledovanie samice a jej odmietanie samca, nie je ešte pripravená; oddeľte ich na niekoľko dní alebo týždeň a skúste znovu. Možno samca neprijme až do tretieho zvlečenia.

Keď je samica pripravená, po krátkom dvorení sa natiahne a zodvihne svoj chvost aby umožnila samcovi kopuláciu preniknutím jednej časti hemipenisu. Tridsať až 40 dní po začiatku rozmnožovania nastane u samičky zvlečenie pred nakladením vajíčok. V tomto čase do jej klietky umiestnite nádobu vystlanú vlhkým machom, nie rašelinou. Takýto mach dostanete v záhradkárskych potrebách. Namočte ho a dôkladne ručne vyžmýkajte. Navrch nádoby položte veko so vstupným otvorom. Vďaka tomuto veku sa had cíti ukrytý a bezpečne, keďže inštinkt zohráva veľkú úlohu pri samičom výbere miesta na kladenie vajíčok v divočine.

Samica nakladie vajíčka osem až 10 dní po poslednom zvliekaní. Keď začne, dajte jej aspoň 24 hodín čas a potom opatrne skontrolujte, či už skončila. Palcom jemne skontrolujte jej bruško keď sa bude plaziť po vašej ruke: prípadné ostávajúce vajíčka budete cítiť. Ak skončila s kladením, vyberte ju z nádoby na kladenie vajíčok.  Na nádobu dajte nové veko bez otvoru a odložte ju bokom. Ak je v miestnosti okolo 28 stupňov, vajíčka sa vyliahnu v priebehu 60 až 70 dní. Nádobu každý druhý deň otvorte a vekom do nej privejte čerstvý vzduch. Deň potom ako samica nakládla vajíčka ju opäť intenzívne kŕmte, zvýšite tak šancu dvojitej znášky.

Genetika a mutácie

Základ pre pochopenie genetiky je tvorený štyrmi jednoduchými pravidlami:

1. Všetky znaky – alebo ,,alely‘‘ – sa vyskytujú na párových génoch.

2. Každý génový pár zvierat je tvorený jedným génom od matky a jedným od otca.

3. ,,Fenotyp’’ označuje výzor zvieraťa; ,,genotyp’’ predstavuje jeho genetickú stavbu. Nie vždy sa zhodujú.

4. Existujú ,,dominantné’’, ,,recesívne‘‘, ,,polygénne’’ a ,,pohlavné’’ znaky. Jeden dominantný gén na párovom géne určí výzor zvieraťa. Divoký typ alebo obyčajný Hondurensis je dominantným znakom. Najpopulárnejšie farebné variácie Hondurensis sú recesívne. Jediný recesívny gén pre znak ustupuje alebo je potlačený dominantným génom, ale ak tvoria párový gén dva recesívne gény, u zvieraťa sa prejaví i znak. Polygénne znaky – neskôr sa budeme venovať pár príkladom – sú výsledkom interakcie zložených génov.  U niektorých zvierat sa pohlavné znaky nachádzajú na rovnakých párových génoch, ktoré ovplyvňujú  pohlavie, čo má zaujímavé následky. Pri Hondurensis sa však zatiaľ nevyskytli žiadne pohlavné variácie.

Hlavné variácie

Všetky tri hlavné farebné variácie Hondurensis sú recesívne:

Hypomelanistické, alebo ,,hypos’’ produkujú menej melanínu (hypo znamená ,,menej’’), takže majú šedé alebo hnedé krúžky miesto čiernych a ostatné farby sú bledšie alebo jasnejšie.

Amelanistické, alebo ,,amels’’, ktoré sú bežne i keď nie veľmi správne nazývané albíni vôbec nemajú melanín, takže krúžky, ktoré bývajú obvykle čierne sú miesto toho biele, zvyšnými farbami sú žltá a červená.

Hypoerythristické, bežne avšak nepresne nazývané i anerythristické majú zredukovaný červený a žltý pigment. Množstvo pigmentu je tak nízke, že je viditeľný iba slabý náznak žltej, ružovej alebo oranžovej. Pravé anerythristické hady by boli úplne čierne, šedé a biele (niektorí chovatelia používajú pre takéto zvieratá skratku ,,hypoE’’).

Spárené a perfektné

Nižšie sú uvedené príklady hypo spárenia a ich výsledky. Amels a hypoerythristické sa rozmnožujú rovnakým spôsobom.

• Hypo x hypo: Každý z rodičov odovzdá hypo gén – iba tieto majú na svojich párových génoch – takže všetky mláďatá dostanú dva hypo gény a všetky sú hypo.
• Hypo x het hypo: Hypo rodič odovzdá hypo gén každému mláďaťu a het rodič odovzdá jednej polovici mláďat hypo gény a druhej polovici normálne gény. Mláďatá, ktoré dostanú dva hypo gény sú hypo a druhá polovica, ktorá dostane jeden gén z každého druhu je normálna (fenotyp) het hypo (genotyp).
• Het x het: Každý rodič odovzdá hypo gén polovici mláďat a normálny gén druhej polovici. Z veľkej štatistickej vzorky je 25 percent hypo, 50 percent het hypo a 25 percent normálnych. Posledné dva genotypy sú fenotypicky zhodné – vyzerajú normálne – všetky musia byť považované za ,,možno het’’, až kým neprebehne testovacie párenie, síce menej ideálne, ale niekedy nutné  spárovanie. (Navštívte albinotricolors.com/genetics pre lepší prehľad o tomto i o komplikovanejších spárovaniach, ktoré nasledujú).

Nezabudnite, že sú i ,,polygénne‘‘ Hondurensis mutácie. Centrum Genetic Science Learning Center univerzity v Utahu vysvetľuje: ,,Ak je znak ovplyvnený viac než jedným génom, vzor dedičnosti sa dá len ťažko predpokladať.’’ To je prípad pásikavých Hondurensis s ,,miznúcim vzorom‘‘, ktoré sa vyskytujú len zriedkavo, ale nie je možné ich neustále rozmnožovať ako pri recesívnych znakoch. Hoci ,,normálne’’ Hondurensis sú dominantné voči iným znakom, dva divé druhy, mandarínkový a trojfarebný, sú polygénne znaky vo vzájomnom vzťahu. Spárte ich a mnohé z ich mláďat budú vyzerať ako jeden z rodičov, ale môžete tiež vytvoriť i zmiešaný druh. Trojfarebné a mandarínkové druhy vytvárajú senzačné rôzne verzie hypo a amels.

Dvojité a trojité variácie

Úžasným šťastím pre nadšencov je fakt, že každá z troch recesívnych Hondurensis variácií sa vyskytuje na odlišnom párovom géne, takže chovatelia môžu kombinovať tieto variácie a tvoriť nové druhy.

• ,,Snows’’ (snežné) sú amelanistické a hypoerythristické. Prvého ,,snežného’’ Hondurensis sme vytvorili na Albino Tricolors v roku 1999.
• ,,Ghosts’’ (duchovia) sú hypomelanistické a hypoerythristické. Houstonský veterinár David Doherty odchoval prvého ,,ducha‘‘ 5. augusta 1999, čím o týždeň predbehol kalifornských chovateľov Boba Montoya a Garyho Keaslera.
• ,,Hybinos’’ sú hypomelanistické a amelanistické. V roku 2000 som odchoval mláďa o ktorom som si myslel, že je hybino, ale je len veľmi ťažké odlíšiť ich od albínov. Než som stihol kontrolným spárením dokázať, že sú hybino, vytvorili iní chovatelia jednoznačných hybino použitím spárovania hypo het amel x hypo het amel, čo uľahčilo identifikáciu.

So správnou stratégiou môžete vytvoriť trojitú variáciu alebo trojito homozygotné zviera, ktoré je hypoerythristické, amelanistické a hypomelanistické. Nazývajú sa ,,opals’’ (opály), alebo ,,pearls‘‘ (perly). Jeff Alloway jedného takého vytvoril v roku 2005, ale je ťažké ho rozoznať od ,,snežných‘‘ a nikdy nebol použitý pri spárovaní, pri ktorom by sa potvrdila jeho identita. V roku 2009 Don Shores nakoniec vytvoril prvý jednoznačný trojitý homozygotný ,,opál‘‘ spárením dvoch hypo, oboch dvojito het pre snežný druh. Jeho rodičia boli obaja extrémne hypo, takže je to v podstate ,,trojitá variácia plus‘‘.

Príbeh o objave a strate

Čoskoro nadchla nadšencov Hondurensis nová farebná variácia. Možno to je znovuobjavenie druhu calico, alebo očakávaná recesívna pásikavá variácia ako pásikavá červená korálovka alebo objavenie znaku bieleho brucha, ktorý sa vyskytuje i u iných koráloviek a hadov kingsnake. Alebo to môže byť niečo úplne neočakávané. Jedného dňa sa to môže objaviť i vo vašom chove. Nepochybne je to predstava, ktorou sa mnohí z nás zaoberajú. Takéto objavy však neprichádzajú jednoducho a nie všetky sa končia štastlivo.

Na začiatku 80.-tych rokov chovateľ z Washingtonu (a redaktor rubriky ,,Opýtajte sa chovateľa’’ v časopise REPTILES) Ernie Wagner získal anerythristického alebo hypoerythristického hada Hondurensis. Vychoval ho až do dospelosti, ale práve vtedy, keď sa už tešil, že vytvorí vôbec prvú variáciu hondurensis chovanú v zajatí, našiel ho rozpučeného svojím spolubývajúcim v klietke. ,,Honda bola mŕtva’’, spomína. ,,Stopy na nej boli viditeľné.‘‘ Zomrela v očakávaní svojho potomstva. Ernie bol tak blízko.

V zime 1987-88 zberateľ v Hondurase chytil ďalšieho. Houstonský chovateľ David Doherty si ho osvojil. Vytvoril het a v roku 1991 sa mu vyliahol prvý hypoerythristický Hondurensis chovaný v zajatí, čím spustil druh momentálne veľmi známy pre fanúšikov Hondurensis. Niektorí puristi tvrdia, že u niektorých hypoerythristických Hondurensis pozorujú nepatrný vplyv stuarti.

Billymu Love trval jeho pokrok osem rokov. V roku 1985 si Love, ktorý neskôr otvoril obchod Glades Herp na Ft. Myers, Florida, prezeral sklad dovozcu plazov v Miami. Love sa rýchlo unavil z toho, ako sa majiteľ chvastal svojou odbornosťou, takže keď si všimol červenkavo-oranžové klbko v nádobe s vodou, takmer neviditeľné za 10-galónovým akváriom, označené ako ,,korálovec‘‘, nepovedal nič, ale kúpil ho za požadovanú cenu 15$. Nesprávne identifikovaný, úžasne sfarbený mladý samec Hondurensis sa stal položkou #84017 v chovateľskom programe Billa a jeho ženy Kathy a spustila sa tak línia ,,mandarínkového sna‘‘, ktorá naštartovala popularitu Hondurensis. Potom sa stalo dokonca ešte väčšie prekvapenie: v roku 1993 títo chovatelia spárili #84017 s jedným z ich potomkov a vznikli tak dva hypomelanistické hady, ktoré boli tak jasné a pestrofarebné, že vynikli i v skupinke mandarínkových. Vysvitlo, že ,,korálovec‘‘, skrytý za nádobou v obchode v Miami bol nielenže Hondurensis, ale i het hypo.

Tretia z veľkých troch variácií Hondurensis sa nerozvinula v USA, ale v Leipzigu, v bývalom východnom Nemecku, sprevádzaná drámou a intrigami ako v špionážnom trileri. V roku 1989 Holger a Gabriele Hortenbach odchovali mláďa ,,Hondurensis‘‘ aké ešte nikdy nevideli. Bolo biele, červené a žlté, bez čierneho sfarbenia. Ironicky, v Európe nebol žiadny , alebo len veľmi malý záujem o mutácie a niektorí ich priatelia dokonca navrhovali, že sa ho zbavia. Predali niektoré zvieratá patriace chovateľom, ale rodičov si nechali a vytvorili viac amels. V roku 1995 po ,,niekoľkých mesiacoch vážnych rokovaní a nervy drásajúceho očakávania’’, ako toto obdobie nazval Louis Porras, dorazilo niekoľko amelanistických Hondurensis domov do Utahu k Porrasovi.

,,Triasol sa od vzrušenia‘‘ keď ich začal vybaľovať, ako napísal v článku Vivarium nasledujúci rok. Áno! pomyslel si, keď vysypal prvé mláďa z vrecka, bolo ,,neopísateľne nádherné’’. Porras vytvoril v tom roku amels a potom opäť v rokoch 1996 a 1997. Ich predaj sprevádzala farebná reklama a ambiciózne reklamné VHS video a počas niekoľkých rokov boli mláďatá predané v predstihu každé za 3000 $.

Vysvitlo, ze Porrasove amels nie sú prvé v USA. V roku 1994 chovateľ Brian Barczyk z Detroitu kúpil z Nemecka dve mláďatá ,,Atlantic Central American milk snake‘‘ (atlantické stredoamerické mliečne hady) (polyzona) a tri bežné druhy, ktoré ich splodili. Keď sa Porrasove zvieratá dostali na trh, Barczyk preskúmal pôvod jeho vlastných zvierat a zistil, že stopy vedú k obchodníkovi, ktorý ich dostal od páru, ktorý ich vytvoril použitím minimálne niektorých zvierat, ktoré dostali od Holtenbackov! Barczyk a Porras sa poradili, vytiahli staré taxonomické záznamy zo zásuviek a prišli k záveru, že amels Porrasa i Barczyka boli hondurensis. Niektorí puristi si stále myslia, že šlo o polyzona, ale po skrížení s Hondurensis počas viacerých generácií je teraz možné povedať len to, že môžu byť medzistupňom, alebo že niektoré stále preukazujú značný vplyv polyzona.

V roku 1994 mal však Barczyk i väčšie starosti. Jeho amelanistické skvosty dorazili počas snehovej búrky v Chicagu. Keďže pracoval ako počítačový programátor, ospravedlnil sa v práci, sľúbil, že sa vráti o šiestej ráno dokončiť ju a vydal sa na 6 hodinovú cestu z Detroitu. Na letisku ho však čakal zmätok kvôli colným dokumentom a oznámili mu, že sa má vrátiť o päť dní, čo bol pre neho bolestný, takmer nesplniteľný rozkaz. Nakoniec sa mu podarilo dostať sa z tejto slepej uličky a zvieratá mu boli vydané. A potom sa veci zhoršili.

,,Prišli sme späť o štvrtej ráno,’’ povedal, ,,a vstal som o hodinu aby som šiel do práce. Vrátil som sa na obed a (manželka) Lori zatiaľ prevrátila dom naruby.’’ Jedna z amel sa stratila. ,,Boli sme hysterickí, pretože máme psa. Zožral ju?‘‘ Nakoniec ju našli zakliesnenú v priestore medzi prepravnou nádobou a vreckom Syrofoam.

Urobil by to znova?

,,Prepána, samozrejme, kedykoľvek. Je to asi najstresujúcejšia vec, akú som kedy zažil,’’ povedal Barczyk, ,,ale doteraz i tá najprospešnejšia.’’

Terry Dunham strávil 20 rokov chovom vzácnych farebných variácií austrálskych piniek a papgájov a ďalšie desaťročie bol priekopníkom v chove variácií Hondurensis a arizonských kingsnake. Keď pred niekoľkými rokmi začal žiť medzi Floridou a Kentucky, prenechal svoju zbierku priateľom, ktorí s nadšením pokračujú v podporovaní úlohy Hondurensis v herpetológii. Jeho webstránka albinocolors.com zatiaľ nie je aktualizovaná, ale sekcia genetiky je aktuálna neustále, obsahujúc množstvo fotografií.

Veľká vďaka

Rusty Green, Don Shores a Bill Love mi pomohli s fotografiami, tipmi a nápadmi. Špeciálna vďaka patrí Scottovi Ballardovi a Dougovi Mongovi. Hoci som ich v texte takmer nespomenul, ich vedomosti, entuziazmus a štedrá podpora boli neoceniteľné. Ak som v tomto článku na niekoho zabudol, toto vynechanie nie je myslené ako odsúdenie ich úspechov, ani nevyjadruje hodnotu ich preniknutia do problematiky alebo našich priateľstiev.

Použitá literatúra: Časopis Reptiles USA, Reptile Channel.com 

Foto: Tommy Duška (jeho hady, syn a neter)